reklama

Biele uteráky

Keď som v decembri 2008 zakladal účet na blog.sme.sk, sám sebe som sľúbil, že nebudem písať o politike. Ja vo všeobecnosti nerád píšem, radšej sa rozprávam. Mám pocit, že napísané slovo mi berie trochu vlastného „Ja" a odnáša ho kdesi medzi úplne cudzích, anonymných čitateľov. Slovo povedané väčšinou nachádza svojho poslucháča hneď nadohľad, nejasné formulácie sa dajú upresniť, argumenty podporiť úsmevom, gestom alebo žmurknutím. Napriek vlastnému údivu nad sebou samým, mierne prekvapenému výrazu tváre a neustálym preklepom som účet založil, cvakol som fotku a tváril sa pritom ležérne. Pridal som *.jpg do osobného profilu a natešene čakal, kedy príde Téma mojej blogovej prvotiny, mala prísť tak nejako sama od seba, niečo geniálne, niečo jedinečné, niečo čím by som zaujal, niečo, čo by bolo dostatočným dôvodom začať písať ... Tri mesiace nič.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

prológ:

Nemôžem povedať, že za celý ten čas sa mi témy úzkostlivo vyhýbali, že sa nič neprihodilo - môj prvý blog mohol byť napríklad o stratách a nálezoch, o stretávaní po dlhom čase a o odchodoch - a žiaľ, aj o odchodoch na večnosť. Môj prvý blog mohol byť o celiakii - takom zvláštnom slove, ktoré sa mňa a mojej rodiny ešte pred pár mesiacmi netýkalo ... Avšak napriek všetkému, čo som si sľúbil, bude môj prvý blog politický. Nemám politiku rád, väčšinu ilúzií - a ilúzie sú priam životne dôležité, som už dávno stratil. Ten vzácny zbytok teraz riskujem. Upozorňujem starých blogerov, skúsených kritikov a vševedov so strieborným vlasom, že môj prvý blog bude mierne patetický, trochu afektovaný a vôbec nebude objektívny, môj prvý blog je vlastne jedno veľké klišé. Na Vašu aj moju smolu si ho však nemôžem odpustiť a verte mi, snažil som sa o to.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nie som starý borec, stále sám seba považujem skôr za mladého zajaca, aj keď moja dcéra mi to už niekoľko rokov vyhovára. Aj sám si musím pripustiť, že moja ranná výchova je ešte socialistická, kdesi u rodičov by som možno mohol pohľadať pioniersku šatku, spolu s ňou sa zo skrine vysypú slovíčka ako súdružka učiteľka, česť práci, večné časy a hŕba starých fotiek, na ktorých sa zastavil čas. Na tej istej polici som kedysi skladoval aj slová, ktoré som ako malý chlapec považoval priam za pojmy, pekne vedľa seba boli poukladané Slušnosť, Dobro, Spravodlivosť, Sloboda (solidarita u mňa vtedy až tak nefrčala) a Pravda. Spolu s trikolórou som ich koncom roka 1989 vybral zo skrine a niekoľko Veľkých dní som s nimi vo vreckách jesennej vetrovky hrdo pobehoval po Banskej Bystrici. Bol som študentom priemyslovky, kôli očakávaniam, ktoré sprevádzali moju každodennú cestu do školy a postávanie na námestiach, som nemohol spávať. O niekoľko dní povedali, že slová súdružka učiteľka a česť práci už nemusíme nosiť so sebou, úplne zdarma sme nafasovali pani učiteľka, alebo pán profesor a Dobrý deň. Pravdu povediac, dosť dobre som nerozumel prečo je táto zmena potrebná, ale rád som sa prispôsobil. S vreckami plnými slušnosti, spravodlivosti, slobody a s trikolórou na klope vetrovky sa ani nedalo inak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to čas dospievania a veľkých plánov, spolu so mnou dospievali všetci okolo, dospievala celá krajina a v roku 1994 som dospieval aj ja – avšak doslovne ( … mal som asi rovno napísať, že mi padla sánka ). Politika ma ešte vtedy bavila, bola častokrát zaujímavejšia a dramatickejšia ako basketbalový zápas, nebola taká prostoduchá a ľahko predvídateľná ako ľudové rozprávky. Vo svojej márnomyseľnosti som si namýšľal, že jej rozumiem. Vtedy do ringu vstúpil boxer, navliekol si rukavice a zmlátil rozhodcov. Diváci sa usmievali, mne sa od strachu potili ruky vo vreckách. Za boxerom do haly pekne v dvojrade naklusali pokorní nosiči uterákov, kývali hlavami a blahosklonne sa škerili. Boxerovi väčšina z nich nesiahala ani po plecia, zjavne sa však cítili byť Veľkí. Babky pozdvihli dáždniky. Spravodlivosť sa mi od potu rozmočila vo vrecku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nejako som sa z tej straty otriasol, veď sme mali vlastnú krajinku, veď nám mladým dospelí v roku 1989 toho veľa nasľubovali a teraz už iste prišiel čas naplniť sľúbené. A sľuby sa skutočne plniť začali, vlastníkom športovej haly s ringom sa stal prvý nosič uterákov, miestny dom pionierov sprivatizoval ďalší usmievavý predklonený typ, továreň na výrobu slávnostných mávatiek a lampiónov si podelili dvaja zo zástupu verných. Na hrdom Slovensku vznikla kapitálotvorná vrstva a to že sa potichu vytratila Slušnosť predsa nikoho nemohlo trápiť. Veď každý, kto niečo robí, dopustí sa chýb. Niekto neúmyselne, niekto z nevedomosti, niekto skrátka urobí chybu preto, lebo sa cíti nedotknuteľný. Malo byť povinnosťou spravodlivých na chyby upozorniť, lenže spravodlivých bolo v tých časoch nedostatok. Pravda sa rozlúčila na ceste kdesi medzi Svätým Jurom a Račou, odídenému poslancovi ani nestihla podať ruku, vo dverách parlamentu vítal akýsi starý ujo slovenského prezidenta a málokto navôkol mal dobrý sluch. Otázky na referendovom hárku si robili čo chceli a vôbec ich nezaujímala pravda tlačiarenského stroja. Akýsi fúzatý nosič uterákov hrdo búchal pečiatkami o stôl. Ďalší, vskutku výrazný posluhovač obľubujúci biliard, zobral do partičky policajného vyšetrovateľa, jednej matke zostali len slzy pre plač a spomienky. Znechutená Pravda sa zrejme niekedy vtedy rozhodla, že sa medzi nás už nevráti. Ja som dospel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo vrecku so Slobodou som začal vážiť rodinu a život v cudzine. Zabudol som však dáme držiacej váhy previazať oči a zostal som, … neľutujem. Cudzina už aj tak bola veľmi ďaleko, krajinku pre tú diaľku už takmer nikto nevnímal a nepoznal. Verných nechceli na západe, začali sa obracať na východ.

Tento príbeh má naštastie tak, ako ľudová rozprávka takmer štastný koniec. Boxerovi sme zobrali na chvíľu rukavice, spoločnosť využila šancu a pozviechala sa, pár slušných ľudí zdvihlo hlavy. Veľa z nich však vekom stratilo pamäť, veľa mladých si vôbec nepamätá. Krajinka bez hodnôt a pojmov dostala šancu, otvorila dvere a prišli supermarkety, investori, pracovné miesta a nakuklo k nám Euro - všetci sme si povedali, že sme na dobrej ceste.

Nosiči uterákov však neváhali, utreli pot z čela - od povahy sú to snaživí ľudia. Oprášili obleky, umyli lacné lakovky od blata a smejúc sa na nás z bilboardov tvrdia, že ich meno je Bajaja. Jedine oni vraj porazili zlého draka a zabezpečili slovenský happyend. My ostatní márne čakáme, že raz hodia svoje umastené, kedysi biele uteráky do ringu za boxerom. Spravodlivosť, slušnosť a pravda zabudli cestu späť, krajinke bez pamäte nepomôže ani najdrahšia navigácia. K uhájenej slobode sa síce pridáva solidarita, bez ostatných hodnôt však pôjdeme stále zlým smerom.

epilóg:

Toto je príbeh, ktorý som chcel vyrozpávať, takto si to pamätám. Tento rok to bude dvadsať rokov, toto okrúhle výročie snáď ospravedlní pátos, afekt a naivitu môjho rozprávania. Slušní ľudia zase raz majú šancu, aby sme výročie Novembra '89 oslávili v krajine, do ktorej sa vráti merítko hodnôt, kde vysokú ústavnú funkciu zastane dáma, ktorá má schopnosť nastaviť zrkadlo a ukázať pokrivenú mierku ľudských hodnôt, ktorá vie sformulovať vlastný názor a dokáže ho obhajovať. Slová ako slušnosť, spravodlivosť a pravda začneme so sebou spoločne nosiť vo vreckách a nebudeme sa za to hanbiť. Aby sa tak stalo, musíme z nich najprv vytiahnuť ruky a v sobotu urobiť tak málo – voliť prezidentku. Dokonca máme ešte pár dní na to, aby sme tento príbeh, každý po svojom, tak ako si ho pamätá, porozprávali aj svojim známym, rodine a priateľom, ktorí nanešťastie pamäť stratili, alebo sa im už rozpamätať nechce. Oslávme jesenné výročie aspoň jedným bielym uterákom v ringu.

P.S.: Tento príbeh nieje fikcia, nosiči uterákov doteraz behajú v predklone medzi nami - niesú vymyslení, podobnosť haly s ringom s tou skutočnou halou na Pasienkoch je však iba čisto náhodná ...

Patrik Juríček

Patrik Juríček

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám dve deti, stromy som už tiež zasadil a dom zatiaľ stavať nemienim - presne ako bosý šuster. Tak mi teraz zostane trochu času na to, aby som nielen čítal, ale aj písal. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu